Náš významný farár, kňaz a vedec, profesor ThDr. Jozef Leščák sa narodil v decembri roku 1914 v Pečovskej Novej Vsi. Ako nadaný žiak a študent pocítil volanie Pána pracovať v Jeho službách. Kňazskú vysviacku prijal 16.júna 1940. Ako kaplán pôsobil najprv v Michalovciach, po roku v Bardejove a v roku 1944 v Sečovciach. V roku 1945 sa stáva profesorom morálky a asketiký. V r.1950 prijíma miesto správcu fary v obci Valaliky a hneď nato v roku 1951 sa stáva farárom vo Veľkom Šariši.   Počas pôsobenia vo Veľkom Šariši spolupracoval s niektorými pracovníkmi múzea v Prešove  archeologického ústavu, ale najmä s univerzitným profesorom Dr. Vojtechom Budínskym – Kričkom Dr.Cs, s ktorým sa spoznal ešte ako profesor teológie v Košiciach. Popri histórií a archeológií venoval sa aj štúdiu dejín umenia a numizmatiky. Bol znalcom historických umeleckých slohov a pamiatok. Aj sám bol tvorivým umelcom – maliarom.

V Kristovej službe tu pracoval takmer 40 rokov, do roku 1990, keď odišiel na zaslúžený odpočinok. Dr. J.Leščák bol osobnosťou všestranných intelektuálnych záujmov, ale predovšetkým horlivý kňaz dušou a telom.

Ernest Perháč sa narodil 5. apríla 1915 v Chicagu v USA ako syn Andreja Perháča, pôvodom z Červenice a Márie Dijovej z Lipian. Rodičia sa zoznámili a zosobášili v USA. Keď mal 6 rokov, rodičia prišli aj s mladšou sestrou Cecíliou (2-ročnou) domov na Slovensko.

V roku 1921 si kúpili dom aj obchod s rozličným tovarom od Samuela Appla v strede obce Pečovská Nová Ves.
Syn Ernest navštevoval základnú školu v Pečovskej Novej vsi. Neskôr po ukončení základnej školy študoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Prešove a po jeho skončení na Bohosloveckej fakulte v Košiciach a v Bratislave.
Za kňaza bol vysvätený v roku 1940. Primičná omša sa konala v Pečovskej Novej Vsi. V tomto roku dala obec cirkvi dvoch kňazov, Jozefa Leščáka a Ernesta Perháča. – viď spoločné foto.
V mladosti sa Ernest venoval športu. V roku 1931 na skautských majstrovstvách Slovenska ako 16- ročný záskal 1. cenu v skoku do výšky výkonom 158 cm. Súťažil aj vo vrhu guľou.
Navštevoval Hudobnú školu v Prešove, hru na klavír a ako samouk hral na organ a skoro všetky hudobné nástroje. Vo svojich farnostiach, kde neskôr pôsobil, sa venoval hudobne nadaným chlapcom a vychoval niekoľkých organistov. Hľadal spôsob ako si ľahko osvojiť noty a spracoval vlastnú klavírnu školu.
Ako 18- ročný sa venoval fotografovaniu. Za fotografiu suseda – rabína dostal hebrejskú knihu, ktorá ho sprevádzala po celý život a vzbudila v ňom záujem o štúdium hebrejčiny.
Prvú farnosť v Svinici prevzal po nebohom kňazovi Štefanovi Bečaverovi, hrdinovi druhej svetovej vojny.
Druhé pôsobisko bola Družstevná pri Hornáde. K farnosti patrilo aj pútnické miesto Malá Vieska. Atmosféru odpustu zachytil aj maľbou na obraze.
Počas kňazskej služby na Slovensku pomáhal nadaným žiakom pri štúdiu. Na jeho podnet odišiel napr. Štefan Zajac zo Svinice študovať do Prahy a stal sa docentom na Matematicko – fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity a počas celého života boli v kontakte.
Mal záľubu v štúdiu cudzích jazykov a okrem angličtiny ovládal latinský, nemecký, francúzsky, maďarský, španielsky, hebrejský a čínsky jazyk.
V roku 1966 počúval novoročný prejav amerického prezidenta, v ktorom hovoril, že všetci tí, ktorí sa narodili na území USA, sú americkí občania. Na základe tejto správy požiadal o americké občianstvo a keď ho obdržal, požiadal o vysťahovanie. Kvôli tomu musel okamžite zanechať pastoračnú činnosť, opustiť farnosť a až po polroku plnom obáv a neistoty dostal povolenie na vysťahovanie.
V roku 1967, po 46-tich rokoch, ktoré prežil na Slovensku, sa teda vysťahoval do USA. Ani tam na svoju rodinu, farníkov a Pečovskú Novú Ves nezabudol a pomáhal duchovne aj finančne.
V USA pôsobil v diecéze Galveston – Houston ako kňaz vo viacerých farnostiach – Houston, Rosenburg a Texas City. Pri návštevách nemocníc a väzení využíval znalosti cudzích jazykov. Dobré vzťahy s farníkmi sú zachytené aj na mnohých fotografiách. Pôsobil ako duchovný na prvej rekreačnej lodi, ktorá po karibskej kríze zakotvila na Kube.
Rodinu na Slovensku – matku, sestru Cecíliu Fedákovú, Matildu Feckovú a brata Cyrila Perháča s rodinami navštívil ešte dvakrát. Naposledy, v roku 1988, sa stretol aj so spolužiakmi z gymnázia, farníkmi a priateľmi. Posledné roky života trávil v rezidencii pápeža Jána XXIII. kde 14. októbra 1996 ako 81-ročný zomrel.

Lukáš Peechi sa narodil okolo roku 1546 – 1548 v Pečovskej Novej Vsi. Po domácom vzdelaní Peechi študoval na krakovskej univerzite, kde získal titul bakalára práva. Tu sa spoznal aj s Mikulášom Telegdim, neskorším ostrihomským kanonikom a zakladateľom prvej katolíckej kníhtlačiarne v Trnave. Niekedy okolo roku 1577 sa Lukáš Peechi usadil v Trnave, kde sa v roku 1573 po smrti právnika Antona Melíka stal právnikom Ostrihomskej kapituly sídliacej od roku 1526 v Trnave.  Peechi bol od roku 1577 najbližším spolupracovníkom Mikuláša Telegdiho, administrátora ostrihomského arcibiskupstva v Trnave. V jeho kníhtlačiarni sa tlačili a vydávali aj jeho práce. Ako vzdelanec doby okrem chorvátskeho jazyka ovládal aj latinu, poľštinu, nemčinu, maďarčinu, čo dokumentujú aj mnohé jeho práce. Okolo roku 1580 sa oženil s Martou a mali dvoch synov: Imricha a Ladislava.  Popri literárnej činnosti L. Peechiho nemožno obísť jeho grafickú tvorbu. Jeho drevorezby v čase, kedy sa v kníhtlači na Slovensku len začínali objavovať ilustrácie, sú ich najväčším prínosom. Keď si uvedomíme, že písal, prekladal, redigoval, ba roky viedol Kapitulskú kníhtlačiareň, treba vyzdvihnúť aj jeho grafickú tvorbu – najbohatšiu na Slovensku v 16. storočí. Lukáš Peechi napísal veľa prác, prekladal, redigoval, poznal gréckych a rímskych klasikov, písal verše. Že bol dobrým právnikom, potvrdzuje úrad fiškála Ostrihomskej kapituly. Aj jeho ďalšie vedomosti z botaniky, knižnej kultúry a poznanie kníhtlače ho zaraďujú medzi významných rodákov z našej obce.

István Bornemisza narodil 24. novembra 1917 v Budapešti ako syn kráľovského komorníka Istvána Bornemiszu. Po rozpade monarchie jeho rodina žila v Pečovskej Novej Vsi, kde vlastnila tri kaštiele a hospodárila na svojom rozsiahlom panstve. Už jeho otec sa venoval charite a podporoval katolícku cirkev. István Bornemisza absolvoval ako premiant piaristické gymnázium v Pécsi, vyštudoval právo v Miskolczi a doktorát práva získal na Pázmaneu v Pécsi . V druhej svetovej vojne bojoval na východnom fronte, na Slovensko prišiel ako vojak 1. Československého armádneho zboru. István sa oženil s Martou Fűzy. Veľkou ranou pre rodinu i Istvána bolo odvlečenie jeho otca do Sovietskeho zväzu na Gulag, odkiaľ sa nevrátil. Po roku 1948 sa stal bezpečnostný technik v Tatranskom národnom parku,  bol literárne mimoriadne činný. Napísal sedem kníh a množstvo básni. Miloval kone, a spolu so svojim bratom Žigmundom obnovili tradíciu jazdeckého športu v Tatrách. Po roku 1989 sa začal venovať charite. Za jeho služby bol 20. januára roku 1995 vysvätený za rytiera Rádu Maltézskych Rytierov ako prvý občan Slovenskej republiky.